Tomáš Kubaliak pro SME

Kým jeho spolužiaci zo strednej školy trávili večery na diskotékach, on rozbiehal kariéru pokrového profesionála. TOMÁŠ KUBALIAK (30) už ako tínedžer spoznal svetovú pokrovú smotánku.

Hraním na internete zarobil veľa peňazí, patril medzi sto najlepších hráčov sveta. Na turnaje cestuje po celom svete, no najlepším miestom na život pre neho zostáva Lučenec.

"Stretávam sa tam s obyčajnými ľuďmi a mám kontakt s reálnym životom, to je pre mňa dôležité, hovorí.

S pokrom ste začali už ako stredoškolák. Mali ste už vtedy scenár, ako sa budete živiť?
Samozrejme. Keď som mal sedemnásť rokov, začali sme hrať poker v škole, o desiatu, o niekoľko korún. Spolužiak mi ukázal internetové fóra, kde komunikovali slovenskí a českí pokroví hráči. K tomu som si pozrel zopár videí, najlepší hráči tam vyhrávali státisíce dolárov.

Ale od toho som bol veľmi ďaleko. Asi ako rekreačný hokejista od NHL. V tom fóre som sa však stretol so skutočnými chalanmi, ktorí zarábali ako čerství dvadsiatnici tisíce eur mesačne. Keď to dokázal oni, prečo by to nezvládol chalan z Poltára? Išiel som na prijímačky na vysokú školu ekonomického zamerania, ale už vtedy som vedel, že by ma len brzdila.

Boli ste dobrý v číslach?
Jasné. Bol som jednotkár, chodil som aj na matematické olympiády. Navyše, odmalička som hral počítačovú hru futbalový manažér. Znalosti z nej som využil v pokri. Naučil som sa narábať so sumami, premýšľať strategicky, myslieť na budúcnosť.

Chodili ste na gymnázium?
Nie. Navštevoval som strednú elektrotechnickú školu v Banskej Bystrici. Boli tam totiž počítače. Mohol som sa na nich hrať.

Aká náročná je cesta ku kariére profesionálneho hráča pokru?
Prirovnal by som ju k vývoju kariéry futbalistu. Keď človeka baví kopať do lopty, ale neobetuje pre hru maximum, tak to dotiahne do tretej slovenskej ligy. A k výplate si niečo privyrobí. Ja som vedel, že chcem viac. Keď mali spolužiaci osemnásť, chodili po baroch, diskotékach. Ja som po večeroch študoval poker a hral. Vedel som, že ak niečo dosiahnem, môžem na zábavy chodiť neskôr.

Futbalový tréning pozná hádam každý. Ako však vyzerá štúdium pokru?
Treba hrať, ideálne na internete, kde idú hry v rýchlom tempe. Navyše, pracujem s rôznymi programami, ktoré mi ukazujú štatistiku. Koľko hier som odohral, kde som koľko stavil, či to bolo ziskové. Ďalšie softvéry mi hru analyzujú na matematickej báze. Študujem, čo a ako robia súperi, aby som to neskôr vedel v partii proti nim využiť.

Koľko ste investovali do pokru na začiatku kariéry?
Ani cent. Keď som začínal, online pokrové herne vítali nových hráčov, dávali im ako bonus 50 dolárov. S nimi som začal hrať a vyhrávať. Z vlastného vrecka som nedal nič.

Naozaj vôbec nič?
Nie.

Ako reagovala vaša rodina? Nenamietali, že namiesto štúdia na vysokej škole sedíte za počítačom a hráte poker?
Už na strednej škole bol z toho problém. Čistý jednotkár bol zrazu fuč, takmer ma nepripustili k maturite. Prepadal som asi z troch predmetov. Jediné, čomu som sa venoval naplno, bola angličtina, lebo výrazná väčšina výukového materiálu o pokri bola v angličtine. A ešte som sa trochu venoval matematike.

Mama chcela, aby som študoval na vysokej. Keď však po niekoľkých mesiacoch videla, ako mi hranie prináša peniaze, bola rada, že ma nemusí živiť. Dlhšie tomu nechcela veriť, no zrazu videla, že zarábam oveľa viac ako ona.

Zdôverovali ste sa doma s výhrami?
Na začiatku áno, ale keď už išlo o veľké sumy, začal som to krotiť.

Hrali ste prevažne na internete, alebo ste chodili aj na turnaje do kasín?
Na internete. Pred desiatimi rokmi bol živý poker na Slovensku v plienkach. Hralo sa na niekoľkých stoloch. Teraz? V Bratislave sa konajú turnaje, ktoré hrajú aj tisícky ľudí. V Európe to bolo iné. Ako devätnásťročný som vyhral online kvalifikáciu na prestížny turnaj European Poker Tour, kde bolo štartovné 5300 eur.

Kde sa hralo?
Vo francúzskom Deauville. Bolo to úžasné. Ako dieťa som nechodil na dovolenky, takže som prvýkrát letel.

Ako ste dopadli?
Neumiestnil som sa na platenej pozícii, ale mal som skvelý zážitok. Zaplatili mi luxusný päťhviezdičkový hotel. Zrazu som držal v ruke ovládač, kde som ťukol a rozostreli sa mi žalúzie. Na raňajky mi doniesli jedlo do izby na stolíku, k tomu priložili francúzske noviny. Bol som z toho paf. Dnes by som to odfotil a zavesil na instagram.

Asi ste sa cítili ako vo filme.
Jasné. Pohyboval som sa medzi ľuďmi, ktorí pred kasínom zaparkovali ferrari a na turnaj prišli s prsnatou Ruskou. Iný svet.

Nezamávalo to s vami?
Veru áno, mal som problém, stúplo mi to do hlavy. Rok som s tým bojoval. Chválil som sa ľuďom, pozýval všetkých na rundy. V Poltári si domáci ledva naškrabali na pivo a ja som bol medzi milionármi.

Stali ste sa zrazu obľúbeným?
Doma som často von nechodil. Dostal som facky od života, nedarilo sa mi ideálne, a tak som sa znova vrátil k štúdiu pokru. Úzke okolie vedelo, ako sa mi darí, cudzím som sa nezdôveroval. Na poker sa ľudia pozerali zvlášť v tom čase veľmi cez prsty.

Odjakživa ste si robili podrobný výkaz o vašich výsledkoch?
Pochopiteľne. Bývajú tam výkyvy. Niekoľko dní, týždňov sa nedarí, stále prehrávam, no potom príde turnaj, ktorý trafím a všetko, čo som prehral v minulých dňoch, sa mi nielen vráti, ale som v pluse. Nikdy som neskončil rok v mínuse.

Aká bola vaša prvá veľká výhra?
Okolo 10-tisíc dolárov. Som z Poltára, ale mal som veľa kamarátov v Banskej Bystrici, s priateľkou sme tam mali v podnájme byt. Na víkendy sme chodievali obaja domov, no raz sa mi pokazilo auto. Totálne skapalo. Zostal som v byte a hral poker. Vyhral som 10-tisíc a na druhý deň som kúpil nové auto. Potreboval som ho, žiadny rozmar. Z pribúdajúcich výhier som sa nezbláznil.

Žil som doma, mal som minimálne náklady, peniaze som nerozhajdákal, ale investoval ich do drahších turnajov. V nich bola možnosť získať už veľké peniaze. V pokri sa dá pri zopár výnimkách, ako som aj ja, prísť k slušným peniazom za krátky čas. Neriešil som banky, nezaujímali ma ich úroky. Vedel som, že moja budúcnosť je spätá s pokrom.

To ste museli mať nielen dobrý plán, ale aj istotu v samého seba.
Vždy je to ťažké objektívne zhodnotiť. Ego hrá pri pokri dôležitú úlohu. Každý, kto prehráva, si myslí, že to vie hrať a všetko robí dobre. Ja som sa zaoberal dátami, študoval. Navyše, vytvoril som si akúsi farmu, kde som združoval hráčov, učil ich a profitoval z ich ziskov.

Ako to fungovalo?
Vyhliadol som si hráčov, ktorých som oslovil. Oboznámil som ich s mojím know-how, platil som im vstupné poplatky na turnaje. Keď im vyšiel turnaj, vrátili mi dohodnuté percentá z výhier. Ešte viac ma však zaujímalo, ako a čo robia a či ťahy, ktoré som im poradil, prinesú zisk. Mnohé áno.

Tie, čo nie, ma znova prinútili študovať, kde je chyba a či sa dá odstrániť. Okrem toho som vedel pochopiť, ako premýšľajú hráči, ktorí nevyhrávajú. V psychologickom súboji som mal navrch, vedel som odhadnúť, aké karty majú v ruke a koľko mám staviť, aby som vyhral. Bol som na Slovensku jeden z prvých, čo sa tým zaoberal.

Boli ste po turnaji vo Francúzsku aj na ďalších?
Asi len na jednom alebo na dvoch. Potom sa objavila výzva Supernova na jednej online herni. Vnímal som to ako príležitosť dostať sa do špičky, takže som hral zasa dlhší čas na internete. Bol som jediný Slovák medzi stovkou hráčov sveta, ktorí tam dosiahli najvyššiu úroveň. Na živé turnaje som sa začal zameriavať až posledné štyri roky. Na taký turnaj totiž príde aj 70-ročný dobre situovaný pán, ktorý si nestiahne aplikáciu v mobile, ale vezme si v kasíne žetóny. To sú ľudia, od ktorých najčastejšie vyhráme peniaze.

Koľko hodín denne venujete pokru?
Šesť až sedem hodín denne hrám na internete a okrem toho ešte študujem taktiku hry, psychológiu súperov a podobne.

Hrá nejakú úlohu časový posun? Teda, či sa v online priestore odohrávajú turnaje večer a v noci stredoeurópskeho času?
Väčšinou sa začínajú medzi piatou a ôsmou večer a hrá sa do rána, keďže najviac hráčov pokru žije na opačnej pologuli. Pred časom som napríklad končil ráno o 8.45.

Hrali ste už aj v Las Vegas. Ako to tam vyzerá?
Las Vegas je skutočná mekka pre hráčov pokru, paráda. Minulý rok v decembri sa na Slovensku vyzbieralo na turnaji takmer 400-tisíc eur, zúčastnili sa na ňom tisíce hráčov. To bola na naše pomery bomba.

V Las Vegas však ráno vstanete, o desiatej máte turnaj, kde hrá za tisícdolárový vstup dvetisíc ľudí a keď vypadnete, vezmete si taxík, odveziete sa niekoľko ulíc do ďalšieho kasína, kde sa hrá podobný turnaj. Taká zaujímavosť, v roku 2019 sa tam konal turnaj, na ktorom sa zúčastnilo 27-tisíc ľudí so vstupom 500 dolárov.

Akú úlohu hrá v pokri šťastie?
Na jednom turnaji veľkú, ale ak berieme do úvahy celý rok, tak ten, kto víťazí, je naozaj dobrý.

Aké turnaje sa hrajú na slovenskej pokrovej scéne?
Keď som pred ôsmimi rokmi rozbiehal v Lučenci pokrový klub a odohral sa tam turnaj s garanciou päťtisíc eur, tak to bola udalosť. Dnes sa hrajú bežne aj stotisícové turnaje, v dohľadnom čase sa má u nás hrať turnaj s polmiliónovou garanciou.

Koľko ľudí hrá na Slovensku poker?
Budú to tisícky, ale väčšina z nich hrá poker pre zábavu. Je skvelé, že sa to tak rozšírilo. Keď dnes človek povie, že hrá poker a živí sa tým, často stretne ľudí, ktorí sa s ním vedia o tom na úrovni porozprávať.

Ste zatiaľ šťastný človek, poker vás baví a zarobili ste vďaka nemu solídne peniaze. Ale je mnoho ľudí, ktorí dopadli horšie a dnes sú z nich trosky. Uvedomujete si to?
Samozrejme. Peniaze, ktoré vyhrám, musí niekto prehrať. A musí ich prehrať viac, lebo niečo zarobí aj kasíno. Takže vyhráva len úzka skupinka ľudí. A ani oni nie sú bez rizika. Výhra v pokri nie je stabilný príjem. Stane sa, že niektorí hráči vyhrajú jeden turnaj a myslia si, že už budú vyhrávať stále. Uletia, peniaze, ktoré vyhrali, rozhajdákajú, a keď sa im prestane dariť, dostanú sa do problémov. Začnú sa im rásť dlhy a podobne.

Mali ste pre to nejakú morálnu dilemu?
Neraz sa to najmä v začiatkoch pokrového boomu rozoberalo na rôznych fórach medzi hráčmi, lebo často sú to inteligentní chalani, nie nejakí gauneri. Ja to vnímam takto - keby tí ľudia neprehrali svoje peniaze so mnou, tak ich nahádžu do hracích automatov. Prípadne ich prehrajú niekde inde. Na mňa tiež nikto neberie ohľad. A poker nie je nič nelegálne alebo zakázané.

Ako vnímate poker? Je to pre vás šport, hra alebo hazard?
Šport to asi nie je, ale určite by som to nepovažoval ani za hazard. Samozrejme, že človek môže byť do nejakej miery závislý, ale nestaval by som to na jednu úroveň s hracími automatmi. Človek môže v pokri veľa prehrať, ale ak bude tvrdo pracovať na svojej hre, môže vyhrávať.

Jeden zo svojich blogov ste nazvali Ako som za mesiac prehral dom. Pointa bola v tom, že ste krátko predtým zarobili na vilu.
Tak to jednoducho funguje. Ľudia si to často neuvedomujú, vidia len obrovské výhry. Prehral som povedzme desať percent z toho, čo som predtým vyhral, ale boli to značné sumy.

Museli ste byť zrejme veľmi presvedčený, že sa to otočí a začnete zasa víťaziť. Ak by sa to nestalo, prestali by ste hrať?
Neprestal by som, ale zišiel by som o úroveň nižšie, aby som sa nestretával s takými špičkovými hráčmi. Samozrejme platí, že čím nižšia úroveň, tým menšie zárobky. Je veľmi ťažké zhodnotiť svoje schopnosti a myslím, že na sto percent to ani nikto nedokáže.

Takže si neviete predstaviť, že by ste od zajtra už nehrali?
Často to riešim so známymi z okolia, ktorí sa rozhodli s pokrom skončiť. Platy šli za posledných desať rokov predsa len hore. Ľudia si dokážu nájsť stabilnú prácu za tisíc eur mesačne. Mám kamarátov v Prahe, ktorí pracujú za dvojnásobok. Takže, ak si máte vybrať medzi neistými tromi tisíckami alebo istými dvoma, tak si prirodzene veľa ľudí vyberie to prvé.

Mne sa však Lučenci páči a nemám ani žiadny podnikateľský plán, vďaka ktorému by som sa mal tak dobre ako pokrový hráč. Mám tam svoje pohodlie, známych, aj výdavky sú oveľa nižšie ako v Bratislave. A na psychiku je veľmi dôležité, že sa tam stále stretávam s obyčajnými ľuďmi, mám kontakt s reálnym životom.

Kde sa vidíte o desať rokov?
Stále budem žiť v Lučenci a hrať poker. Ale menej. Čím ďalej, tým hrám menej a venujem sa viac rodine, ale aj sebe. Začal som konečne zhadzovať nejaké kilogramy.